Pokračujeme v seriáli o situácii v slovenskej kultúre, tentoraz úvahou o význame spoločných rozhovorov a kuloárnych debát ako prekvapivého nástroja rezistencie.
Nedávno v jednej z bratislavských kaviarní kamoška výtvarníčka s nadhľadom skonštatovala, že nevystavovala v SNG predtým a zjavne nebude ani teraz. „Predtým“ jej tvorba prepadala cez sito kurátoriek/kurátorov a koncepcií ich výstav (hoci nepatrí do kategórie „umazančekov strakatých“), teraz by bola mimo z princípu. Navyše jej profil nezapadá do profilu umelca zo „salóna odmietnutých“, čo je narážka na trpko-smiešnu frašku okolo plánovanej výstavy, ktorá sa mala volať Paralelný svet slovenského umenia (no medzičasom sa konať nebude).
„Nechcem žiadnu pity párty,“ povedala mi o pár dní na káve iná známa, kurátorka, ktorú minulý rok prepustili zo SNG, a dodala, že hlavne, že to celé prežila. S potešením sledujem, ako chytá druhý dych a s novou energiou zužitkúva svoju odbornosť a intelekt.
Ďalšia kamarátka, ktorá zo SNG dala výpoveď spolu so stovkou ďalších zamestnancov, si všimla, ako pred mesiacom na druhý pokus vybratý generálny riaditeľ uvádzal svoje rodinné zázemie ako jeden z pilierov svojej odbornej spôsobilosti na túto funkciu. „Kým my, kto sme sa vypracovali bez takéhoto rodinného zázemia, sme nič nedostali zadarmo…“
Celý příspěvek Márie Beňačkové Riškové, publikovaný 16. 5. 2025 na webu Artalk.info, najdete zde.